Ľudské zoologické záhrady

Jav, akým sú ľudské zoologické záhrady, bol známy už v 18. a 19. storočí, keď boli domorodci z Afriky a z vnútrozemských oblastí Ameriky privádzaní do Európy a Ameriky a „civilizovaná“ európska alebo americká spoločnosť prišla pozorovať týchto „divokých barbarov“.

Vo Francúzsku sa v podobnej ZOO za pár mesiacov zhromaždilo viac ako 20 miliónov ľudí, ktorí chceli túto vzácnosť pozorovať.

Domorodci v miestach trvalého pobytu mohli chodiť v bederných rúškach a jesť surové jedlo, ale v Európe a Amerike boli samozrejme iné podmienky. Boli však nútení chodiť v bederných rúškach, jesť surové psie mäso a iné. To spôsobovalo publiku nesmierne potešenie.

Divoký človek

Kto je potom divoký človek? To sú tí Francúzi, ktorí sa chodia pozerať na tých, ktorých priviezli z Afriky. Ale prečo vznikne v civilizovanej osobe taká beštiálna divoká túžba? Přetože je ľudskou prirodzenosťou spoznávať a udivovať sa niektorými ďalšími formami života.

Nepovažujem to za prípustné. Myslím si, že: treba priviezť do Európy, povedzme, Afričanov, zaplatiť ich normálne, nakŕmiť ich normálne, dať im všetko čo potrebujú, a tak, aby pol dňa alebo celý deň pracovali ako primitívni ľudia, ktorí žijú svojím vlastným africkým spôsobom života. Čo sa človek naučí pozorovaním primitívnych foriem života ľudí?

Všetko závisí od toho, ako sa mu to predloží. Primitívne formy života sú v skutočnosti najzdravšie a najprirodzenejšie. Zbližujú človeka s prírodou. Sú postavené na veľmi dobrých zásadách vzájomného rešpektu, dôvery, spojenia, súhlasu – vôbec nie tých, ktoré sú napríklad vo Francúzsku.

Spôsob, akým to prezentujú, je: „Pozrite sa na barbarov, ktorých sme vám priviezli a plaťte peniaze,“ je to určite nesprávny prístup a niet sa o čom baviť. Toto je barbarský prístup.

Ale ukázať taký spôsob života a vysvetliť, nakoľko je to blízke k prírode, nakoľko sú títo ľudia k sebe blízko, ako si navzájom rozumejú, ako medzi sebou komunikujú, aké príjemné a dobré to pre nich je – myslím, že toto by mohlo hlboko vo vnútri zasiahnuť Európanov a ukázať im, z akého života odišli do dôchodku a do čoho prišli, z čoho nakoniec profitovali, čo majú dnes v ich životnom štýle, so všetkým dnešným „divadlom“ v porovnaní s touto primitívnou jednoduchou komunitou, ktorá dáva ľuďom vnútornú slobodu, pohodlie, sebavedomie.

Moderný človek

Moderní ľudia nemôžu medzi sebou uplatniť takéto vzťahy, aké majú divoké národy, lebo nemajú absolútne žiadnu spoločnosť!

Keď som bol v Paríži, vo vzťahoch som tam nevidel vôbec nič prirodzené. Naopak, všetko je veľmi praktické, primitívne. Nechcem kritizovať, ale v porovnaní s jednoduchou africkou dedinou, ktorá má tiež niekoľko tisíc ľudí, vzťahy medzi ľuďmi, najmä teraz – hovorím o tom, čo bolo pred 20 – 30 rokmi – to je, samozrejme, veľký rozdiel. Nie v prospech Paríža.

Deti, ktoré sa dostanú do takýchto umelých podmienok, môžu čerpať prirodzenosť života, prirodzené vzťahy, môžu sa niečomu naučiť. Vieme, že súčasní ľudia stále tiahnu smerom k tomu, čo bolo kedysi v ich rodine, medzi ich predkami. To všetko sa dá urobiť, ale nie s cieľom vzdelávať moderných ľudí, aké boli primitívne spoločnosti, ale naopak, skôr ukázať moderným ľuďom, aby videli, nakoľko sú oni primitívni.

Moderný človek nemôže vnímať hodnotu vzťahu pôvodných ľudí z dôvodu nedostatočného vnímania správneho vzťahu. On nič nevidí. Vidí iba to, čo sa momentálne predáva, kde je niečo lacnejšie.

To, čo mu predkladajú pred oči, to on vidí, ale viac nič. Pred neho treba niečo postaviť, strčiť mu to pod nos – a to je to, čo vidí. To všetko robia médiá, reklama a tak ďalej.

Chýbajúci článok v evolúcii

Na začiatku minulého storočia svetský muž, antropológ priviedol afrického Pygmeja a umiestnil ho v Bronxu v ZOO do klietky s inými zvieratami – šimpanzmi a orangutánmi, a nazval ho „chýbajúci článok v evolúcii“, čo znamená, že tieto kmene sú bližšie k opiciam než civilizovaným bielim ľuďom. Prirodzene, verejnosť vyjadrila svoje rozhorčenie a tento muž bol z klietky prepustený. Ale po šiestich rokoch spáchal samovraždu, pretože sa nemohol integrovať do amerických podmienok.

Ťažko povedať, čo odlišuje osobu blízku prírode od civilizovaných ľudí natoľko, že sa nemôže integrovať do železných podmienok mesta, civilizácie. Tomu nemôžeme porozumieť. Vidíme iba z výsledkov, že náš život v minulých storočiach – koniec koncov, aj to bol náš život – bol taký odlišný od moderného života, že nevieme vnímať tento systém súvislostí vzťahov, systém hodnôt, implementáciu plánov v porovnaní s tým, čo bolo.

Je veľmi zvláštne kombinovať touto cestou medzeru niekoľko sto rokov. Predstavte si, že sem pozývate napríklad kráľa Artuša. Máme úplne odlišné pojmy, hodnoty. Takže to nie je možné.

Toto sa nedá porovnávať. Na druhej strane sa však celá naša civilizácia v zásade odkláňa od prirodzenej. A ukáže sa, že sa vzdialime od našej prírody. Vytvorili sme si pre seba nejaký umelý obal, vnútri ktorého sme. A to je neprirodzené, nevedie nás to k dobrému životu.

Vidíme, koľko trpíme, ale sami so sebou nemôžeme nič urobiť. My, sme naprogramovaní, sme nútení zapojiť sa do tej istej prírody, do tohto kolobehu, do tohto umelého stroja a musíme s ním bežať.

Smer vývoja

V týchto dňoch som dostal otázku: či behom celej histórii sa človek pozdvihol alebo klesol v jeho duchovnom vývoji? Odpovedal som, že sa pozdvihol v module, ale v skutočnosti sa zdalo, že klesol a odhalil v sebe pravdu.

Rozdiel medzi počiatočným vývojom človeka, keď žije v prírodných podmienkach, je otvorený, v jeho kmeni vládne dôvera, vzájomné porozumenie, a naším bodom, kedy moderný človek v skutočnosti padá do svojho rozvoja, je vo vektore vývoja.

Faktom je, povedzme, že pred niekoľkými tisíckami rokov by sme mohli sledovať úplne iný vývoj – nie egoistický, ale povzniesť sa nad našu povahu, na rozdiel od toho, kedy by sme uprednostnili dobré spojenie medzi nami, boli by sme všetci spolu ako jedna rodina a dávali pozor na to, aby sme sa nerozišli. Ak by sme sa takto správali, potom by sme v porovnaní s dnešným časom išli iným smerom vývoja.

Prišli by sme do úplne iného stavu! Dnes by ľudstvo bolo jednou veľkou a dobrou rodinou. A nemali by sme tento stav, aký je teraz, keď myslíme len na to, ako môžeme zarobiť peniaze jeden na druhom, povzniesť sa jeden nad druhým, porovnávať, ako žijem v porovnaní so svojím susedom atď.

Nemali by sme ani konkurenciu, ani vraždy, nič z toho by sa nestalo. Bolo by to dobré, normálny život, medzi nami by bola normálna komunikácia keby sme išli touto cestou rozvoja.

Uprednostnili sme však egoistický vývoj, tak ako nás tlačí naša divoká prirodzená podstata. To je v skutočnosti to, že sme pokračovali vo vývoji ako zvieratá, podliehajúc našej povahe, a ona nás k tomuto stavu doviedla. Takže nemáme na čo byť hrdí, dnes sme najviac divo vyvinuté zvieratá, žijeme vo veľkej zoo.

Aby mohol človek nájsť v sebe toho pravého prirodzeného človeka, aby začal stúpať na nový vývoj, musel by sa vrátiť do tých časov a začať znova. A to je nemožné.
Môžeme si však uvedomiť zlo súčasného stavu a začať novú cestu. Od tohto momentu.

Na čo sa potom zmení moderná zoologická záhrada ľudstva?

Z toho si zoberieme, čo potrebujeme. Usporiada sa to prirodzeným spôsobom. Mali by sme len vzájomne zmeniť naše vzťahy. To znamená, že prestať byť vo vzťahu k sebe voľne žijúcimi zvieratami, ktoré sa chcú navzájom ničiť silou a snažiť sa budovať vzťahy medzi sebou.

Musíme sa nad tým pozdvihnúť a budovať vzťahy na spájaní, na správnej spoluúčasti medzi sebou. A potom uvidíme, že svet sa zmení.

Tento svet bude ako jedna rodina. Ale nie ako v modernej rodine. Nebude v tom žiadna konkurencia, bude existovať vzájomná pomoc, všetko bude len tak, aby všetci boli šťastní. Toto je spoločný pocit, aby bolo všetkým dobre, nevyhnutne nám všetkým. Ale my to nemáme.

Musíme to nájsť. Existuje v prírode. V centre prírody je taký pocit. Ako to však dosiahneme, pocítime, objavíme pre seba a budeme žiť s touto hviezdou v našich srdciach? To sa musíme naučiť.