Od otroctva k svetlu

Druhý rok pandémie, ale u nás sa nič podstatné nezmenilo. Prebieha boj o moc, vplyv, bohatstvo. Ľudia sa snažia uspieť, ako najlepšie vedia, alebo prežiť, ako najlepšie vedia. Systém „melie“ ďalej, ale princípy, akými pracuje, sú vždy rovnaké a ciele sú stále odtrhnuté od skutočného ľudského dobra.

Niekedy sa sťažujeme a reptáme na jeho nedostatky, ale aj tak ho prijímame a nevieme si predstaviť nič, čo by bolo zásadne iné. Zničil v nás totiž všetky semienka toho „iného“ a dôkladne pripravil pôdu pre výsev výlučne „prospešných“ semien.

Tento systém je úplne umelý. Slúži svojim vlastníkom a je vždy pripravený vytiahnuť čísla, zamiešať kritériá, sľúbiť, kúpiť, podplatiť. Sleduje nás cez pozorné oko zamestnávateľa, púšťa nás trochu z reťaze na dištanc, kŕmi nás na sociálnej sieti, trestá nás, stimuluje, organizuje a obmedzuje, jedným slovom, využíva nás. V podstate sme všetci jeho otrokmi.

Podľa Medzinárodnej organizácie práce je 40 miliónov ľudí na svete obeťou rôznych foriem moderného otroctva. Ale to je len špička ľadovca a v hĺbke, pod vlnami správ a oficiálnych vyhlásení, sa skrýva trpká pravda: náš svet nie je slobodný, my všetci nie sme slobodní, kým žijeme podľa zákonov egoizmu.

Podstatou nášho sociálno-ekonomického systému, jeho základom, sú sebecké vzťahy medzi ľuďmi. Zotročujú všetko ľudské v nás a všetku komunikáciu „kastrujú“ na úroveň výmenného obchodu a formálnej účasti. Dokonca aj v rodine zažívame čoraz menej skutočnej blízkosti, menej kontinuity, úplnej oddanosti. A dokážeme si predstaviť puto s druhými, ktoré nezaťažuje ani nezväzuje, ale naopak oslobodzuje?

Toto je otroctvo, ktoré preniká celý náš život. Človek, ktorý sa nemôže plne spoľahnúť na iných, je otrokom svojich vlastných aj cudzích limitov. Človek, ktorý sa bojí, že stratí prácu a živobytie, je otrok. V kameňolome, v dielni, v klimatizovanej kancelárii – na tom nezáleží. Ak je môj osud, osud mojej rodiny, v rukách iného a ja mu nemôžem úplne dôverovať, potom som otrok.

Legislatíva, odbory, dobrodinci zmierňujú moje otroctvo, robia ho nepostrehnuteľným, necítiteľným, ale kým náš svet nie je oslobodený od egoizmu, nie je ani oslobodený od otroctva. Ego neúprosne mení každú závislosť na otrockú závislosť. Výsledkom je, že 10 % ľudí sú pánmi a 90 % sú otroci alebo zamestnanci.

Aké je teda riešenie?

Nebol by som otrokom, keby som mal stopercentnú dôveru v ostatných a oni by mali stopercentnú dôveru vo mňa. Práve táto vzájomná dôvera, vzájomné ručenie, ktoré by nás vyviedlo zo slepej uličky, by nám umožnilo vybudovať úplne iné vzťahy a úplne inú spoločnosť bez vynúteného strachu o budúcnosť.

Ukazuje sa, že otroctvo nemôže prekonať človek sám – len spoločne, keď sa naše srdcia zblížia, môžeme s ním nadobro skoncovať. Dnes som závislý na druhých a to ma zotročuje. Zajtra nám tá istá závislosť otvorí cestu k slobode. Napokon, čo je pravá láska, ak nie absolútna vzájomná závislosť, ktorá prináša absolútne oslobodenie?

Problém je v tom, že medzi týmito dvoma stavmi – otroctvom a slobodou – neexistuje stredný, čiastočný, prechodný stav, medzistupeň. Môže existovať buď jedno, alebo druhé. Ak nie vnútorná jednota, tak egoizmus, či už ho nazývame prvý alebo tretí svet.

Preto musíme pochopiť, že toto je posledné štádium egoistického vývoja, ktoré sa nedá nijako zlepšiť, opraviť ani skrášliť, ktoré musíme jednoducho opustiť skôr, než sa nám zrúti na hlavy aj s troskami márnych nádejí.

Nejde o podnikanie, či už veľké alebo malé. Podnikanie zostane aj v nadchádzajúcej ére, len to nebudeme my, kto mu bude slúžiť, ale ono bude slúžiť nám, a to v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie dôstojnej materiálnej základne pre všetkých a s možnosťou zachovania ducha vzájomnosti v spoločnosti.

Ide o skutočné zblíženie, ktoré nás zmení zvnútra. Existuje na to metodika, ktorej názov je – „veda Kabala“. V doslovnom preklade z hebrejčiny znamená „múdrosť prijímania“ – získavanie veľkého potešenia zo života prostredníctvom dávania druhým. Múdrosť budovania spoločnosti, ktorá žije ako pevná, súdržná rodina, v ktorej sa každý stará a stráži blaho svojich blízkych.

Dnešný svet je taký zmätený, že nie je schopný vidieť tento jednoduchý a jasný obraz budúcnosti. Tak je to vždy na konci fundamentálneho trendu, keď sa vynakladá všetko úsilie na „udržanie včerajšieho dňa“. Jeho západ sa blíži, jeho dni sú spočítané. Je čas odtrhnúť oči od hrobu, do ktorého nás vťahuje, od krypty jeho stareckých rozmarov a sľubov.

Za horizontom jeho túžob a možností sa nachádza úplne iný svet s inou zodpovednosťou – nie za seba a „svojich“, ale za dobré spojenie medzi všetkými. Tento prelom, bod obratu je ťažký, ale nevyhnutný. A úprimne povedané, desí ma, keď vidím, ako sme na to nepripravení.

Ako bolo – tak už nebude. A ako bude – to záleží na nás.