Príroda verzus ľudská prirodzenosť

Jednou z najnovších foriem zbraní, v ktorých vývoji sa veľmoci predháňajú, sú hypersonické rakety. Čína, Rusko a USA vyvíjajú rakety, ktoré dokážu letieť viac než päťnásobnou rýchlosťou zvuku (viac než 1 míľu za sekundu), čo veľmi sťažuje ich zachytenie. Ďalším trendom sú laserové zbrane, ktoré dokážu zostreliť lietadlá alebo vyhodiť do vzduchu vozidlá takmer bez nákladov a námahy, keďže ide v podstate o koncentrovaný svetelný lúč. Úžasné na tomto vývoji je, ako veda využíva prírodné princípy, ktoré umožňujú život a evolúciu, a mení ich na nástroje smrti a ničenia s cieľom ovládnuť a zneužiť iných ľudí. Zdá sa, že ľudská prirodzenosť je presným opakom prírody a ich vzájomným protikladom trpia všetci.

V prírode všetko funguje v dokonalej harmónii. Vývoj je založený na procese homeostázy, čo znamená „dynamickú rovnováhu“. Žiadna bytosť zámerne neničí iné bytosti, ale usiluje len o zachovanie seba samého. V boji medzi prírodnými živlami sa vytvára dynamická rovnováha, ktorá zabezpečuje existenciu a prosperitu nášho sveta a všetkého, čo sa v ňom nachádza.

Človek, naopak, berie objavené prírodné zákony a snaží sa ich využiť proti ostatným. Cieľom človeka nie je zachovanie seba samého, ale ovládnutie ostatných, a to pokiaľ možno na čo najdlhšie. V mysli človeka nie je rovnováha ani dynamika. Je tu len permanentné zahľadenie sa do seba.

Zmena ľudskej podstaty

Keďže však život pozostáva z neustálych a dynamických zmien, ich absencia znamená smrť. Preto ľudská egoistická prirodzenosť spôsobuje smrť, zatiaľ čo príroda vytvára život.

Môžeme podpisovať mierové zmluvy a dohodnúť sa, že nikdy nebudeme bojovať, ale svoje slovo nikdy nebudeme schopní dodržať. Samotná ľudská prirodzenosť nás bude nútiť porušiť každú zmluvu, ktorú podpíšeme, len čo uvidíme príležitosť získať viac, ako je náš dohodnutý podiel, bez toho, aby sme riskovali svoje predchádzajúce zisky.

Preto jediným riešením, ako vytvoriť systém, v ktorom si človek nezničí vlastný svet svojou bezohľadnou, vo svojej prirodzenosti zlou povahou, je zmeniť ľudskú podstatu. Možno sa pri takejto myšlienke budeme zdráhať, ale keďže nič iné nefunguje, ako už vidíme, nakoniec nám nezostane ani nič iné, len so zmenou samotnej podstaty nášho bytia súhlasiť.

Harmonia

Hoci v prírode všetko funguje harmonicky, my to nevidíme, pretože sme presným opakom harmónie. Ľudská spoločnosť je kakofónia jednotlivcov, ktorí proti sebe bojujú o nadradenosť. Na druhej strane – príroda má dokonale usporiadaný vnútorný poriadok. Keby v nás bola čo i len štipka harmónie, videli by sme, že okolo je všetko harmonické – okrem nás.

Našou jedinou možnosťou je teda začať túto harmóniu vytvárať. Môžeme čakať, kým nebudeme mať inú možnosť, pretože sme už vyskúšali všetky možnosti útlaku, ktoré nás napadli, a všetky zlyhali, alebo to môžeme skúsiť hneď.

Slovo harmónia môže znieť nevábne, pretože mi neprináša nadradenosť nad všetkými ostatnými, ale jej výhody ďaleko prevyšujú všetko, čo môže akýkoľvek človek dosiahnuť sám. Harmónia znamená, že každý podporuje všetkých ostatných. Výsledkom je, že namiesto toho, aby som pracoval len pre seba, pracujem pre ostatných – a aj všetci ostatní pracujú pre mňa.

V podstate sa to veľmi nelíši od toho, ako svet už funguje. Nechtiac každý z nás vytvára oveľa viac, než spotrebuje. Nadprodukcia slúži všetkým ostatným. Keďže takto funguje celé ľudstvo, výsledkom je hojnosť pre každého. Dôvodom, prečo existujú miesta, kde je nedostatok, nie je to, že by na svete niečo chýbalo, ale preto, že ľudia odopierajú druhým to, čo potrebujú, aby ich mohli využívať, ponižovať a ovládať. Preto, aby sme videli výhody toho, že všetci pracujú pre všetkých ostatných, nemusíme zmeniť svoje vnímanie, ale svoj zámer – zahrnúť do svojich cieľov aj ostatných ľudí, a nie len seba.

Ak vynaložíme vedomé, organizované úsilie na zmenu seba samých, dokážeme to. Výsledky prekonajú naše najdivokejšie sny, ale len vtedy, ak sa k tomu všetci odhodláme. Ako svet upadá do čoraz väčšieho chaosu, je aj čoraz ťažšie túto potrebu harmonizovať naše vzťahy ignorovať. Jedinou otázkou je, ako dlho chceme bojovať proti prírode, kým si priznáme porážku a dohodneme sa na zmene ľudskej podstaty.