Deň nekupovania alebo Čierny piatok? Ani jedno, ani druhé.

„Buy Nothing Day“ – Deň nenakupovania, je dňom protestu proti konzumnému spôsobu života. Koná sa deň po Dni vďakyvzdania, súčasne s Čiernym piatkom. Podľa môjho názoru protest nič neprináša, pretože nakupovanie vypĺňa prázdnotu, vďaka čomu sme nakrátko šťastní. Keby ste sa ma spýtali, povedal by som: „Otvorte obchody a nechajte ľudí, nech si vezmú, čo chcú.“ Keď si uvedomíme, aké sme zvieratá, mohli by sme vážne uvažovať o tom, že so svojou prirodzenosťou niečo urobíme.

Na jednej strane som rád, že ľudia majú toľko peňazí na míňanie. Na druhej strane sa mi zdá, že to míňanie je zbytočné. Ak niečo potrebujem, nečakám na nákupný deň, aby som si to kúpil. Ak môžem čakať na nákupný deň, aby som si to kúpil, pravdepodobne to naozaj nepotrebujem.

Inými slovami, myslím si, že z týchto dní profitujú najmä majitelia obchodov a možno aj hospodárstvo vo všeobecnosti, ale nemyslím si, že z nich profitujú nakupujúci. Som si istý, že väčšinu vecí, ktoré kupujú v čierny piatok a iné podobné dni, skutočne nepotrebujú.

Nákupné dni možno pomáhajú ľuďom zabudnúť na vnútornú prázdnotu, ale keby sa naozaj tešili zo života, nepotrebovali by to. Ešte horšie je, že kupovanie vecí, ktoré nepotrebujeme, prináša veľmi malé a veľmi krátkodobé potešenie a prázdnota, ktorá po ňom zostáva, sa ešte viac prehlbuje a stáva sa temnejšou.

Ak chceme trvalé potešenie, radosť, ktorá rastie, čím viac jej máme, a pri ktorej je príjemná aj jej absencia, potrebujeme úplne iný druh potešenia. Jediná rozkoš, ktorá nám môže poskytnúť takýto pocit, je rozkoš z dávania ľuďom, ktorých máme radi.

Pomyslite na matku a jej deti: Čím viac ich má, tým je šťastnejšia. Keď im chce niečo dať, ale nemôže, netrpí tak ako my, keď nemáme niečo, čo chceme. Jednoducho čaká na chvíľu, keď sa s nimi bude môcť stretnúť a zahrnúť ich svojou láskou.

Zdá sa nám nerozumné, že by sme mali niečo také cítiť k cudzím ľuďom, ale cítime ich ako cudzích len preto, že si neuvedomujeme, ako sme všetci navzájom prepojení. Čo keby ste stretli úplne neznamého človeka, ktorého by ste nemali radi, ale po čase by ste si uvedomili, že ten neznámy je vlastne váš dávno stratený brat alebo sestra?

Naša vzájomná blízkosť je pred nami skrytá, ale je ešte bližšia ako príbuzenské vzťahy. Sme doslova to isté telo, ten istý organizmus, ktorého orgány si neuvedomujú, že sú spojené.

Svoju prepojenosť môžeme cítiť, ale musíme byť ochotní ju cítiť. V súčasnosti sa skrývame za múry odcudzenia a chladu, pravdepodobne preto, aby sme sa chránili pred cudzími. V skutočnosti si tak odopierame silu z nášho spojenia a radosť, ktorú prináša.

Postupne, ako budú svet zužovať problémy, sa naučíme, že sme spojení, či sa nám to páči, alebo nie. Keď si uvedomíme naše spojenie, zistíme, že nie je prekliatím, ale požehnaním. Zistíme, že práve v tom spočíva naša skutočná sila a že len naše ego nám bránilo vidieť ju. Potom sa naučíme tešiť z dávania a čierne piatky budú len slabými spomienkami na temné časy, keď bolo nakupovanie našou definíciou šťastia.