Éra spolupatričnosti

Prečo sa čoraz viac zdá, že človek je pre svoje okolie tyranom? Medzi národmi, v osobných vzťahoch, so spolupracovníkmi, medzi rovesníkmi v škole a voči prírode sme nešikovní ako slon v porceláne, rozbíjame všetko, čoho sa dotkneme, a zanechávame za sebou chaotický neporiadok. Má to svoj dôvod: svet okolo nás sa mení.

Zatiaľ čo sme uväznení v predstave, že musíme pracovať len pre seba, a že ak sme slabí, ostatní nás zožerú, život nám odhalil svoju skutočnú – previazanú podstatu a ukazuje nám, že ak jednáme len samostatne, zlyhávame. Realita nastolila vek spolupatričnosti, a ak chceme uspieť, budeme sa musieť prispôsobiť.

V tomto novom veku sami uspieť nemôžeme. Sila človeka nepochádza z jeho samostatných schopností, ale zo schopnosti spájať sa a spolupracovať s ostatnými.

Keď premýšľame o spolupráci, často myslíme na to, že musíme robiť kompromisy a vzdať sa vecí, ktoré by sme chceli, aby sme si spojenie udržali. To však už dávno neplatí. Práve naopak, nová spolupatričnosť si vyžaduje, aby sme využili všetky svoje schopnosti, talenty, nápady a túžby. Budeme ich však využívať skôr pre spoločné dobro, než pre svoje vlastné.

Ak budeme navzájom spolupracovať

V súčasnosti využívame svoje schopnosti na to, aby sme prospeli sebe a zabránili iným, aby nám ublížili alebo nás prekonali. To nás stavia do neustáleho boja s ostatnými. Výsledkom je, že si navzájom často ničíme dobré nápady i silné stránky, iný zas často ničia tie naše, a všetci končíme unavení, vyčerpaní, s nenaplneným potenciálom – a celá spoločnosť len stráca.

Keď využívame svoje individuálne prednosti pre spoločné dobro, navzájom posilňujeme svoje kvality, zvyšujeme svoje úspechy a uľahčujeme realizáciu plného potenciálu toho druhého. Z toho profituje každý. Cítime sa naplnení, sebavedomí, vítaní v našom sociálnom prostredí a z nášho prínosu má prospech celá spoločnosť. Energia, ktorú sme predtým vynakladali na sebaobranu, je zameraná na rozvoj a úspechy nás podnecujú k tomu, aby sme kolektívu dávali zo seba ešte viac.

Jediné, čo nám bráni žiť túto vysnívanú spoločnosť, je naše tvrdohlavé ego. Pokiaľ mu dovolíme vládnuť, bude nás naďalej ničiť a demolovať našu spoločnosť. Nakoniec zničí všetko a my si uvedomíme, že nemáme inú možnosť, ako sa svojho ega vzdať.

Ak si to uvedomíme radšej teraz ako neskôr, ušetríme si túto pochmúrnu perspektívu a prenesieme budúcnosť do prítomnosti. Ak si navzájom pomôžeme povzniesť sa nad samých seba, dokážeme to, pretože vo veku spolupatričnosti je aj povznesenie sa nad ego možné len vtedy, ak budeme navzájom spolupracovať.