Kolektívne vedomie ako zdroj absolútneho potešenia

Vedci zistili, že mravec vystavený teplu počas spoločnej aktivity s inými mravcami sa správa tak, akoby ho necítil. Pokračuje spoločne s ostatnými mravcami, akoby necítil vôbec nič, a zmení smer, až keď tak urobia všetky mravce. To isté platí aj o mnohých kŕdľoch vtákov, ako sú škorce, a o mnohých húfoch rýb. Nesledujú sa navzájom, ale pohybujú sa, akoby všetky boli jedným organizmom pozostávajúcim z nespočetného množstva jedincov. Neviem, či to robia uvoľňovaním hormónov alebo niečím iným, ale výsledkom je, že sú navzájom dokonale zosynchronizované.

Ľudia to tak cítiť nedokážu. Je nám odopretá schopnosť úplne splynúť so spoločnosťou; vždy cítime svoju individualitu. Naviac, vždy jej dávame prednosť pred spoločnosťou, takže sa nedokážeme spojiť s kolektívnou mysľou, s akou bežne pracujú škorce a húfy rýb.

Keďže nie sme schopní vnímať kolektívnu myseľ, je nám upreté aj pochopenie a vnímanie kolektívnej reality. Akoby sme žili vo svete, v ktorom si nevidíme ďalej ako za vlastný nos. Súčasne práve preto, že sa s kolektívnym vnímaním nerodíme, získame jeho rozvíjaním nekonečne viac, než keby sme sa s ním už narodili. Získame nielen kolektívne vedomie, ale aj myšlienku, ktorá stojí za jeho rozvojom, rozdiel medzi tým, či ho máme, alebo nie, a spôsob, ako pomôcť získať toto vedomie aj pre ostatných.

Keď vidíme, že takýto stav kolektívneho vedomia existuje, chceme ho dosiahnuť. Motivuje nás to k tomu, aby sme si ho vážili viac, než naše vrodené sebectvo. Ako naša motivácia rastie, chápeme, že tento stav môžeme dosiahnuť len vtedy, ak ho pred naším sebectvom uprednostníme.

Absolútna láska a dokonalé potešenie

Keď sa dostaneme do tohto stavu, objavíme úplne nový druh potešenia – dokonalé potešenie. V tomto druhu potešenia sa už nesnažíme pociťovať samých seba, ale našu kolektívnu existenciu, našu jednotu. Nie je to „odloženie“ svojho ja, ale doplnenie nového ja, ktoré patrí a pozostáva z každej bytosti v realite. Naše pôvodné ja naďalej existuje a pridáva sa k nemu to nové.

Keď nadobudneme toto kolektívne vedomie, pochopíme skutočný význam lásky i to, prečo po nej každý túži. V tejto láske cítime svoje „oddelené“ ja, a zároveň cítime úsilie každého človeka povzniesť sa nad seba samého a spojiť sa s ostatnými v láske.

Vlastne sa v tomto stave zmení účel ega a jeho novou úlohou je rozlišovať medzi stavom nenávisti a rozdelenia a stavom lásky a spojenia. Čím väčšie je niečie ego, tým väčšia je radosť z lásky, pretože väčšie ego si vyžaduje väčšiu lásku na jeho prekonanie.

Na konci tohto procesu človek pociťuje absolútnu sebeckosť ega, a zároveň pociťuje absolútnu lásku, ktorá existuje v kolektívnom vedomí. To, čo ryby a vtáky cítia inštinktívne, môžeme cítiť až vtedy, keď rozvinieme lásku ku každej čiastočke Stvorenia. Táto absolútna láska so sebou prináša dokonalé potešenie. Najvyššia láska, ktorú všetci túžime cítiť, nie je byť absolútne milovaný, ale cítiť absolútnu lásku k druhým. Keď ju zažijeme, zistíme, že všetko je absolútna láska.