Tragédia spoločného majetku

Všeobecne známym pojmom, aspoň v akademickom prostredí, je „tragédia spoločného majetku“ („the tragedy of the commons“). Termín „commons“ označuje zdroj, ktorý môže každý využívať bezplatne, napríklad vzduch. Profesor práva na Harvarde Lawrence Lessig vysvetľuje, že tragédia spočíva v tom, že keď je obmedzené množstvo spoločného, súťaž oň spôsobuje jeho vyčerpanie, pretože ľudia pracujú vo vlastnom záujme, zatiaľ čo keby boli ohľaduplní, všetci by mali dostatok.

Donedávna sme si mysleli, že do atmosféry môžeme bez následkov vypúšťať toľko plynu, koľko chceme. V dôsledku toho sme znečistili celú zemskú atmosféru. Mysleli sme si, že môžeme donekonečna zaplavovať oceány odpadkami, ale znečistili sme všetky oceány na Zemi. Znížili sme zásoby sladkej vody na Zemi, kontaminovali sme zemskú pôdu a celú našu planétu sme zmenili na ťažko obývateľné miesto. Spôsobili sme si celosvetovú tragédiu spoločných zdrojov – a teraz za to platíme.

Našou poslednou možnosťou je spoločné úsilie o zmenu nášho správania, ale na to, aby sme zmenili svoje správanie, budeme musieť zmeniť sami seba, a to od základu nášho bytia.

Pastvina otvorená pre všetkých

Ekológ Garrett Hardin spopularizoval koncept tragédie spoločného majetku v eseji s názvom „Tragédia spoločného: Populačný problém nemá technické riešenie, vyžaduje si zásadné posilnenie morálky.“ (The population problem has no technical solution; it requires a fundamental extension in morality.)

Lessig vo svojej knihe Budúcnosť myšlienok cituje Hardinovo vysvetlenie: „Predstavte si pastvinu otvorenú pre všetkých,“ píše Hardin, „a zvážte očakávané správanie ‚pastierov‘, ktorí sa po tejto pastvine pohybujú. Každý pastier sa musí rozhodnúť, či do svojho stáda pridá ešte jedno zviera. Pri takomto rozhodnutí, píše Hardin, … pastier získava výhodu jedného zvieraťa navyše, avšak všetci nesú náklady, pretože na pastvine je o jednu konzumnú kravu viac. A to definuje problém: akékoľvek náklady vyplývajúce z pridania ďalšieho zvieraťa sú náklady, ktoré hradia ostatní. Výhody však má jeden pastier. Preto má každý pastier motiváciu pridať viac hovädzieho dobytka, než pastvina ako celok znesie.

…V tom spočíva tragédia. Každý človek je uväznený v systéme, ktorý ho núti neobmedzene zväčšovať svoje stádo – vo svete, ktorý má ale obmedzené možnosti. Zánik je konečnou destináciou, ku ktorej sa všetci ľudia ženú, každý sledujúc svoj vlastný najlepší záujem v spoločnosti, ktorá verí v slobodu spoločného. Sloboda v spoločnom majetku prináša záhubu všetkým.“

Hardin však vo svojom článku uzatvára: „Výchova a vzdelanie môže pôsobiť proti prirodzenej tendencii robiť zlé veci, ale neúprosné striedanie generácií si vyžaduje, aby sa základ tohto poznania neustále obnovoval.“

Hardin napísal svoj článok v roku 1968, keď bolo uvedomenie si dane za bezohľadné správanie ľudstva ešte len v plienkach. Odvtedy sme sa nepoučili. Neosviežili sme si našu výchovu, dokonca sme s ňou ani nezačali.

Voľné spoločné zdroje Zeme sú konečné, hoci by sme radi verili v opak. „Využívanie spoločného ako žumpy nepoškodzuje verejnosť za hraničných podmienok, pretože tam žiadna verejnosť neexistuje,“ píše Hardin v súvislosti s prvými bielymi osadníkmi v USA. Ale „rovnaké správanie v metropole je neúnosné“.

Najdôležitejšia zložka každého programu

Teraz, keď sme už tak vyčerpali zásoby čerstvého vzduchu, sladkej vody a zdrojov potravín na Zemi, si ich nedostatok začína vyberať svoju daň. Alegoricky povedané, požičiavali sme si z obchodu, ktorý zdanlivo nemal strážcu, ale mýlili sme sa a strážca teraz vymáha dlh.

Vznikajúcu katastrofu vyčerpania zdrojov však môžeme odvrátiť. Ak (konečne) uplatníme sebavýchovu, ktorú tak veľmi potrebujeme, zistíme, že pre všetkých je dostatok potravín, čerstvého vzduchu a vody. Už teraz produkujeme oveľa viac, ako spotrebúvame. Ak by sme mali zmysel pre vzájomnú zodpovednosť a produkty by sa skutočne dostali k ľuďom, ktorí ich potrebujú, znížili by sme výrobu tak výrazne, že by sme sa nemuseli obávať emisných kvót a iných obmedzení.

Koreňom nášho problému nie je to, že vyčerpávame Zem, ale to, že sa snažíme zničiť alebo aspoň ovládať jeden druhého. V dôsledku toho spôsobujeme celej prírode i sebe samým existenčnú tragédiu.

Svoj modus operandi ale budeme môcť zmeniť len vtedy, ak zmeníme svoju motiváciu zo snahy ničiť iných na snahu opäť ich postaviť na nohy. Keď si uvedomíme, že môžeme „prekvitať“ len v prosperujúcom sociálnom prostredí, začneme o druhých premýšľať konštruktívne a prosociálne, a potom zmeníme náš svet.

Preto by dnes mal byť vzdelávací proces a zavádzanie poznania, že sme všetci v každom ohľade závislí jeden od druhého, najdôležitejšou zložkou, základom akéhokoľvek programu zameraného na zmiernenie každého problému: od depresie až po odlesňovanie pralesov.