Prečo nás teror ničomu nenaučil

11. septembra 2001. Dve osobné lietadlá unesené teroristami narazili do newyorských Dvojičiek.

Tretie lietadlo narazilo do Pentagónu. Štvrté lietadlo sa do budovy Kapitolu nedostalo a zrútilo sa v Pensylvánii.

Zomrelo tritisíc ľudí.

Je to už 20 rokov.

Zmenil sa odvtedy svet? Stal sa bezpečnejším miestom? Určite nie. V súčasnosti je hrozba terorizmu ešte väčšia. Američania ani zvyšok sveta nevyvodili žiadne seriózne závery. Každá krajina koná izolovane, bez toho, aby brala do úvahy konanie tých ostatných.

S medzinárodným terorizmom sa dá bojovať len v prípade úzkej spolupráce a účinného spoločného protiteroristického útoku na všetkých líniách. Žiaľ, nepoučili sme sa a svet stále a znova pociťuje ich reálnu hrozbu.

Pred dvadsiatimi rokmi som v priamom prenose sledoval, ako lietadlá narážajú do veží a budovy sa rúcajú. O nejaký čas neskôr som bohužiaľ navštívil miesto nehody, v blízkosti ktorého Broadway naďalej pulzovala rušným životom.

Vtedy som sledoval a stále sledujem, čím svet prechádza, ako to prežíva. Je mi úplne jasné, že ľudia vtedy, rovnako ako teraz, necítili a nebrali tento úder ako znamenie, náznak, výzvu na zjednotenie, k spolupráci. Aby sa všetci spojili proti tejto hrozbe a čelili terorizmu jednotou a súdržnosťou. Naopak, rôzne krajiny začali rokovať s teroristami, vynaložili veľa peňazí a času na to, aby sa nejako „zabezpečili“ a urovnali vzťahy – a nič nedosiahli.

Výsledkom je, že ľudstvo sa nepoučilo a nepochybne dostane ešte veľa rán. Nie je vylúčené, že teroristi použijú aj jadrové zbrane na miestach, ktoré sú pre celý svet veľmi citlivé. Napríklad Suezský prieplav. Potom dôsledky pocítia všetci, celý svet. Nemusíte v Amerike niečo vyhodiť do vzduchu, aby ste všetkých vystrašili.

Prečo sa nič nenaučíme?

Pretože naše peniaze a naša krajina nie sú hodnoty, ktoré si teroristi cenia. Chápem konanie Talibanu. Opierajú sa o svoje náboženstvo a tradíciu fundamentalizmu. Nikdy neprijmú západný spôsob života, ktorý im bol vnútený.

„Taliban“ ešte prežije Spojené štáty, pretože je založený na ideologickom základe a vôli ľudu. Za to sú islamskí fundamentalisti pripravení zomrieť, odstrániť vnútorné rozpory a šíriť svoje hodnoty po celom svete.

A čo sa deje v takzvanom civilizovanom svete? Napríklad v Izraeli ľudia ignorujú rozhodnutia odborníkov a vlády o tom, ako sa správať v súvislosti s nebezpečenstvom šírenia koronavírusu. Ľudia sa k tomuto nebezpečenstvu stavajú rovnako odmietavo ako k terorizmu. Sedia v kaviarňach, chodia na prechádzky, cestujú, robia, čo sa im páči.

A pretože sa nepoučíme, určite sa to nezlepší. Zrejme sme ešte nedostali také rany, ktoré by nás niečo naučili.

Svet ukazuje svoju slabosť v boji proti teroristom

Teroristi dostávajú podporu, peniaze, zbrane, a napriek tomu nebudú pokojne sedieť na svojich základniach. Rôzne krajiny vrátane USA sa snažia využiť teroristov vo svoj prospech. A práve vďaka takejto podpore teroristi existujú. Nič im nechýba. A vôbec nie je jasné, či zostanú pod kontrolou svojich dobrodincov dlho. Nedávne udalosti v Iraku, Sýrii a najmä v Afganistane sú toho živým dôkazom.

Najprv, bezprostredne po teroristickom útoku v New Yorku, Američania rozhodne využili príležitosť – pod zámienkou potreby boja proti terorizmu bezpečnostné sily získali bezprecedentné možnosti a právomoci doma i vo svete.

Vojenské sily USA boli rozmiestnené v Iraku, Sýrii a Afganistane a ich vojenská prítomnosť sa rozšírila na všetky kontinenty. Bilióny dolárov vynaložila na svoje vlastné vojenské výdavky a na budovanie armád, spravodajských služieb a štátnych aparátov spriatelených štátov. Najskôr pod zámienkou boja proti terorizmu a potom čoraz častejšie v záujme zavádzania tzv. demokratických hodnôt.

Čo nám nakoniec zostane?

Áno, bolo nám jasne dokázané, že krutý terorista Usáma bin Ládin bol zlikvidovaný. Stálo to mnoho rokov spravodajskej práce a desiatky miliárd dolárov. Medzitým sa však objavili stovky a tisíce nových teroristov, ktorí sú schopní ešte sofistikovanejších teroristických operácií. Celý tento boj sa ukázal ako zbytočný, neúčinný a mimoriadne nákladný. Výsledkom je len chvastúnstvo a velikášstvo a ešte bezprecedentnejšia korupcia.

Najnovším príkladom bezmocnosti vo vojne proti terorizmu je stiahnutie americkej armády z Afganistanu.

Čo dosiahli Američania v Afganistane? V skutočnosti namiesto toho, aby eliminovali teroristickú hrozbu, sami podporili vytvorenie celého teroristického štátu. Nechali im zbrane, investovali obrovské sumy do budovania vojenskej infraštruktúry. A v priebehu niekoľkých týždňov Taliban ovládol rozsiahle územia.

Dnes „zakázaný“ Taliban otvorene rokuje na úrovni štátov a vlád. Taliban zároveň sebavedome tvrdí, že nepredstavuje hrozbu pre svojich susedov. Veľmi dobre však vieme, koľko takéto sľuby v skutočnosti stoja.

Nedávne udalosti v Afganistane ukazujú, že Amerika sa zmieta vo vnútorných problémoch a nemôže naďalej dominovať svetu.

Mnohí veria, že Čína bude ďalšou superveľmocou. Zatiaľ však nerozumiem ich ideológii voči svetu. Preto nemôžu svoj globálny projekt predstaviť svetu v pozícii lídra, ktorého by mali všetci nasledovať.

Čo chcú dosiahnuť? Ich snaha o ekonomickú a technologickú dominanciu nie je globálnym projektom. Na to, aby sa stali lídrom globálneho rozvoja, je treba viac presvedčivých dôvodov. Myslím si, že Čína ešte pocíti svoju závislosť od zvyšku sveta.

Cesta do budúcnosti

Správna cesta do budúcnosti nespočíva v ekonomických alebo technologických aspektoch. Jediným skutočne globálnym projektom, ktorý svet potrebuje, nie je unipolárny alebo dokonca multipolárny svet ovládaný mocou, silou, peniazmi alebo technológiou.

Svet sa musí zmeniť z polárneho na okrúhly. V takomto svete musia byť vzťahy medzi ľuďmi, krajinami a kontinentmi založené na zákonoch, ktoré vychádzajú nie zo sebeckých záujmov jednotlivých skupín, ale z pochopenia jednoty celého ľudstva, ktoré čelí globálnym výzvam.

Týmto výzvam môžeme čeliť len vtedy, ak budeme jednotní, ak budeme vidieť seba a každého človeka ako súčasť jedného celku, jedného ľudstva. Táto myšlienka musí byť základom vzdelávania všetkých ľudí a celej spoločnosti. Neexistuje pre nás dôležitejšia úloha.